Naša práca

V tejto dobe personalizovaných kníh pre deti, bábik s umelou inteligenciou a inteligentných zariadení v domácnostiach miliónov nemožno poprieť aktuálnosť rozvíjania jemného chápania personalizácie. Obsah knihy sleduje tematické prepojenia medzi trendmi, ktoré sa často riešia oddelene, napr. sebaliečba prostredníctvom sociálnych médií a personalizácia vzdelávacích zdrojov. Vzhľadom na to, že deti vo veku troch rokov si môžu robiť vlastné selfie, vytvárať si vlastné multimediálne knihy a prispôsobovať si avatarov, musíme si klásť hlboké a podrobné otázky o tom, ako najlepšie reagovať na príležitosť a hrozbu digitálnej personalizácie pre malé deti.

Personalizácia-Pluralizácia

Úvodná kapitola popisuje históriu personalizácie a vzory a praktiky datafikácie v ére významných technologických posunov. Navrhujem, aby každé zmysluplné vyjadrenie „ja“ bolo prepojené s „iným“ v rámci rovnováhy personalizácia-pluralizácia (vychádzajúc z argumentu prvýkrát prezentovaného v Kučírkovej & Littleton, 2017). Personalizáciu definujem ako spojenie produktov, služieb a praktík relevantných pre jednu ľudskú bytosť. Pre optimálne výsledky je potrebné vyvážiť personalizáciu a pluralizáciu. Pluralizácia je o ľudských rozdieloch, rozmanitosti a kolektivizme. Keď sa spoja, personalizácia a pluralizácia poskytujú ideálnu štruktúru, ktorá je osobne určená a spoločne vytvorená. Ak sa vzdelávanie viac prikloní k pólu personalizácie, nad spoločným učením sa s ostatnými bude dominovať konkurenčný postoj „na prvom mieste ja“. Ak sa prikloníme viac k pluralizácii, kolektív bude chválený na úkor oslavovania individuálnych úspechov. V celej knihe kladiem vo svojich otázkach do popredia personalizáciu a v odpovediach pamätám na pluralitu.

Množstvo a zložitosť

'Aké je optimálne množstvo digitálnych údajov pre deti, aby mohli prosperovať v súčasnej ére „infosféry“?' Tvrdím, že 21. storočie je charakteristické veľkým množstvom zložitých osobných údajov, a preto jedinečnou výzvou, ktorej čelia mileniáli a po mileniáli, je starostlivá a efektívna správa ich vlastných osobných údajov. Okrem údajov, ktoré zdieľajú ich rodinní príslušníci a priatelia, deti generujú údaje katalogizáciou svojich životov samy. Výsledkom je, že údaje o deťoch sú kropené na rôznych miestach, pod dohľadom rôznych neprepojených inštitúcií vrátane súkromných spoločností a škôl. Tvrdím, že súčasná datafikácia života detí je nekoordinovaná, nesystematická a neregulovaná. Vzdelávanie detí je navyše zisťované pomocou komerčného modelu „inšpirovaného Netflixom“. Hlavnou hybnou silou zásadného prehodnotenia základnej infraštruktúry, ako funguje zber a zdieľanie údajov, musí byť skutočnosť, že Web 2.0 nebol navrhnutý pre deti. Vytváram návrhy založené na teórii s príkladmi technologických prototypov (napr. mikroservery HAT) na vytvorenie ďalšej evolúcie personalizovaného webu (Web 3.0 a Web 4.0).

agentúra

Agentúra je univerzálna ľudská kompetencia dobrovoľne prevziať kontrolu a osobne určovať a ovplyvňovať vlastnú existenciu. Agentúra sa stala často skloňovaným slovom v súvislosti s digitálnou personalizáciou. Kapitola 3 skúma detskú agentúru vo svetle perspektívy automatizovaných futures v roku 2000. Tvrdím, že či už ide o používanie digitálnych médií deťmi, hranie sa s kamarátmi alebo učenie sa v škole, agentúra je dvojitá šípka medzi sebou samým a ostatnými. Agentúra je vyjadrením odpovedí na základné otázky 'Aký život si vytvoríte pre seba?' ako aj 'Ako sa ukážeš v životoch iných ľudí?' Odpoveď na tieto otázky si vyžaduje silné sebaurčenie a zraniteľnú príslušnosť k druhým.

Zrýchlenie

Kedy začala takzvaná revolúcia personalizácie? Nie je náhoda, že ekonomika osobných údajov sa rozrástla v ére priemyselného kapitalizmu, charakterizovaného vysokou spotrebou a vysokou produkciou. Cesta pre industriálne kapitalistické spoločnosti bola vydláždená nedostatkom intelektuálnej nadvlády na úrovni vládnutia demokratických národov, podkopávaná veľkým množstvom peňazí z úrokov, porušovaním volebných práv a najnovšie aj manipuláciami so sociálnymi médiami. Vo vysoko nestálom makrosvete jednotlivci túžia po pohodlí mikrosvetov, ktoré im poskytuje ekonomika osobných údajov. Navyše tvrdím, že globálny záujem o personalizované mikrosvety spustila masová migrácia 21. storočia. Zrýchlené zmeny kolektívnych a osobných identít v roku 2000 znamenali, že neexistoval žiadny vedúci príbeh, ktorý by jednotlivcom mohol priblížiť. Zmeny v miestnych a globálnych komunitách potvrdila kapitalistická a technologická dominancia a rastúca osobná ekonomika. Zdanlivou funkciou týchto systémov bolo dať jednotlivcom na výber a spravovať ich osobné údaje. V skutočnosti však zrýchlenie externe vnucovaných možností personalizácie vytvorilo živnú pôdu pre neistotu, pochybnosti a zmätok. Tieto komplexné faktory súvisiace s migráciou sú dôvodom, prečo sa personalizácia riadená údajmi stala preferovaným nástrojom online a offline spôsobu života v 21. storočí.

Hustota

Náš vzťah s inými živými a neživými bytosťami zanecháva novú vrstvu v našej pamäti a odtlačok na našom tele, čím zvyšuje potenciu pre aktiváciu a rast „ja“. Tieto rozšírenia potom asimilujeme a premietneme do iných. Teória relačného ja je súčasťou rodiny socio-kultúrnych teórií, ktoré vysvetľujú, ako naše ideálne a skutočné ja koexistuje v spletitej sieti spojení s ostatnými. Týmto „iným“ môže byť iná ľudská bytosť, ale môžu to byť aj abstraktné postavy alebo materiálne predmety. Tieto teoretické perspektívy sú v ostrom kontraste s lineárnym modelom detskej identity, ktorý sa používa v súčasných modeloch digitálnej personalizácie. Tvrdím, že zdroje založené na údajoch, ako sú personalizované smartfóny, sú plné osobných údajov, a preto sú skôr replikou než rozšírením myslenia detí.

Sekvencia

Kapitola 6 odhaľuje tri mýty, ktoré hovoria veľa o metaforách pochovaných v personalizovanom vzdelávaní. Prvý mýtus tvrdí, že personalizované a štandardizované vzdelávanie sa navzájom vylučujú. Druhý mýtus súvisí s mylným predpokladom, že vzdelávacie technológie môžu zmeniť učenie detí takým spôsobom, ako to učitelia nedokážu. Keď zdvihneme závoj takéhoto personalizovaného vzdelávania založeného na technológiách, uvidíme, že programy nie sú personalizované, ale prispôsobené. Digitálne prispôsobené vzdelávanie zaisťuje, že sa deti učia v rôznom poradí alebo tempom, a tým urýchľujú učenie detí. Tretím mýtom je predpoklad, že motivácia jednotlivca patriť je oddelená od motivácie jednotlivca k sebaurčeniu. Všetky tri mýty kolujú okolo jedného silného mýtu, ktorý ich všetky spája: sekvenčného mýtu. Zjednodušený binárny kód, ktorý je základom sekvenčného mýtu, je, že personalizácia/množstvo by mali byť oddelené. Ak sú personalizované a pluralitné vzdelávacie prístupy oddelené, potom môžu byť zoradené (najskôr personalizujeme vzdelávanie detí a potom ho štandardizujeme). Tvrdím, že deti sú motivované personalizovať svoje učenie a skúsenosti, pretože chcú patriť k svojim rovesníkom a členom rodiny. Zároveň sú deti motivované personalizovať svoje skúsenosti, pretože chcú vzdorovať a vyzývať ostatných a odlíšiť sa od nich.

Vzdialenosť

Príbehy poskytujú jedinečný kontext na štúdium vzdialenosti medzi personalizáciou a pluralizáciou. Príbehy môžu mať mnoho podôb: ústne rozprávanie, filmy, komiksy alebo literárne romány. Tvrdím, že optimálna vzdialenosť medzi čitateľmi a protagonistami je nevyhnutná na to, aby deti boli motivované čítať a zároveň sa naučili niečo nové. Optimálna vzdialenosť medzi „ja“ a „iným“ je nevyhnutná nielen pre výsledky vzdelávania, ale aj pre budovanie vyváženej empatie (používam príklad obecnej empatie, čo je empatia voči členom skupiny, kde vzdialenosť medzi „ja“ a druhým je kratší ako pri racionálnom súcite s členmi mimo skupiny).